Kde je slovenských 35 ton zlata?

Slovensko vlastní približne 35 ton zlata. Pri dnešných cenách má hodnotu niekoľkých miliárd eur. Ak by ste však chceli slovenský zlatý poklad vidieť, do Bratislavy by ste cestovali zbytočne. Väčšina nášho zlata leží v Londýne – v trezoroch centrálnej banky Bank of England.

Nie je to ale nič nové. Časť slovenského zlata bola v Londýne už pri rozdelení Československa, ďalšiu časť tam NBS presunula v rokoch 1997 až 2000. To neznamená, že sme ho tam iba tak odovzdali. V Anglicku máme uskladnené konkrétne tehličky, ktoré centrálna banka eviduje separátne od zlata iných krajín.

Doma však máme len zlomok, pretože takmer všetko slovenské zlato leží v Bank of England v Londýne. Doma máme odhadom cca 900 kg, ale je to nepotvrdený údaj. Ja si to predstavujem tak, že tam máme niekde vlastný regál.

Mimochodom, ani hlavný ekonóm NBS Michal Horváth naše zlato nikdy nevidel. V rozhovore dokonca povedal, že nevie, či je ešte v banke niekto, kto ho bol osobne v Londýne skontrolovať. NBS však takú možnosť má, ale zatiaľ to vyzerá, že ho bola skontrolovať iba Kráľovná Alžbeta II. :-)

Na prvý pohľad to môže vyzerať zvláštne, pretože sa bežne očakáva, že zlato má krajina v tajných trezoroch za desiatkami zámkov a keď raz bude ale naozaj zle, zlato vyberieme a použijeme.

Otázka teda neznie, či zlato ešte reálne máme. Zaujímavá je skôr otázka, prečo nechávame jednu z najcennejších rezerv krajiny v cudzej krajine, keď by sme ju mohli priviezť na Slovensko a zamknúť vo vlastnom trezore.

Odpoveď je taká, že centrálne banky sa na zlato pozerajú trochu inak ako bežní ľudia, ktorí si kupujú zlaté tehličky alebo mince. Pre centrálnu banku zlato nie je iba rezerva, ale finančné aktívum.

Prečo práve Londýn?

Nie preto, že majú najlepšie strážené trezory :-). Londýn je pre zlato niečo ako Wall Street pre akcie. Denne sa tam stretávajú banky, centrálne banky a ďalší veľkí hráči, ktorí kupujú a predávajú zlato na burze alebo mimoburzovom trhu.

Zlato, ktoré je uložené priamo v Londýne, sa preto dá jednoduchšie predať a kúpiť. Ale pre nás hlavne dôležité to, že sa dá takéto zlato použiť na zábezpeku alebo požičať pri predaji.

A presne to robí aj NBS. Slovenské zlato sa využíva napríklad pri operáciách, pri ktorých zlato slúži ako zábezpeka a potom sa nám znova vráti. Podľa hlavného ekonóma NBS Michala Horvátha priniesli takéto operácie za posledných 15 rokov približne 90 miliónov eur. Za úschovu platíme ročne iba niekoľko desiatok tisíc eur, takže sa nám to oplatí.

Ako môže zlato zarábať, keď len leží v trezore?

V Londýne sa obchoduje každý deň s veľkým objemom zlata – cca 180 miliárd dolárov (zdroj LBMA). Banky a tí, ktorí sú na trhu so zlatom, kupujú a predávajú zlato hore-dole.

Zjednodušene si môžeme požičiavanie zlata predstaviť takto: veľká banka potrebuje rýchlo dodať klientovi 500 kg zlata. Namiesto toho, aby ho zháňala na trhu, si ho na pár týždňov požičia od centrálnej banky, ktorá má zlato v tom istom trezore. Potom ho vráti aj s poplatkom. Tehly sa pritom často nemusia pohnúť ani o centimeter, zmení sa len záznam v evidencii.

NBS robí niečo podobné, hoci nie rovnaké. Svoje zlato používa pri takzvaných swapoch: dočasne ho poskytne ako zábezpeku, dostane za neho hotovosť a po skončení obchodu sa jej vráti rovnaké množstvo zlata. Česká národná banka zase zlato občas požičiava iným centrálnym bankám a zarába na úroku.

Samozrejme, žiadny zárobok nie je bez rizika a my sa spoliehame na to, že druhá strana svoj záväzok splní a zlato nám vráti. Ale nie sme sami, kto takýto obchod a pôžičky robí.

Česi dnes obnovujú zlatý poklad, ktorý pred štvrťstoročím sami rozpredali

Kým Slovensko za posledné roky zlato nepredáva ani nedokupuje, Česi sa rozhodli, že majú málo ton zlata a budú nakupovať. Ešte v roku 2019 mala Česká národná banka približne 8 ton zlata. Na konci roka 2022 to bolo okolo 12 ton a potom dupli na plyn a výrazne nakupujú. V auguste 2026 už české rezervy dosiahli 85,8 tony zlata. Cieľom ČNB je dostať sa do roku 2028 približne na 100 ton. V podstate sa za 10 rokov dostanú z historického minima na historické maximum.

Čo sa vlastne stalo? Česi pochopili význam zlata a začali teraz nakupovať, zatiaľ čo my stojíme?

Česko malo v minulosti viac zlata

Česká národná banka koncom 90. rokov veľkú časť zlatých rezerv predala a v roku 2019 sa dostala až na spomínaných osem ton. Dnešné nákupy sú teda do istej miery aj návratom k starým časom. My sme išli inou cestou – nerobili sme nič. Takže naše zásoby sa viac menej nemenia.

Súčasné vedenie ČNB však zlato nechápe iba ako poistku pre zlé časy. Guvernér Aleš Michl o ňom hovorí ako o jednej časti strategický rezerv. ČNB drží dlhopisy, akcie a ďalšie aktíva a zlato má byť ďalšou časťou skladačky. A ČNB ho kupuje presne preto, prečo ho kupujú bežní ľudia: jeho cena sa nemusí hýbať rovnako ako akcie a dlhopisy, takže v zlých časoch môže ochrániť portfólio.

Zaujímavý je aj spôsob, akým Česi nakupujú. Nesnažia sa uhádnuť, či bude zlato o mesiac lacnejšie alebo drahšie. Nakupujú ho postupne a pravidelne bez ohľadu na cenu. Je to podobný systém, ako sa pri nákupe zlata odporúča aj bežným ľudom.

Aj keď my máme asi kratší horizont nákupu, lebo centrálne banky kupujú zlato na desaťročia, my na kratšiu dobu. Ale ak ho nebudete potrebovať použiť, možno ho budete držať ako centrálne banky roky rokúce a po vás aj vaše deti a vnuci.

Prečo Česko kupuje a Slovensko nie?

Česká národná banka sa musí starať o českú korunu, kým za nás sa o euro stará Európska centrálna banka. Preto musí mať ČNB veľké devízové rezervy, aby mohla na finančných trhoch zasiahnuť, aby sa koruna príliš neoslabovala alebo neposilňovala. Podľa toho, čo je pre Česko v daný čas vhodné.

My sme v inej pozícii, ale podľa mňa to neznamená, že naša NBS zlatu verí menej.

Ak budeme zlato potrebovať, Londýn nám ho vydá?

Doteraz má Londýn samé výhody: nemusíte sa starať o uskladnenie a ešte na ňom zarábame. A nie je vôbec možno na škodu, že je zlato v Londýne aj preto, lebo ak by bolo na Slovensku, ktovie, či by politici nemali chuť ho odpredať, aby si pomohli. Aj keď zlato má na starosti NBS, asi by si cestu našli.

Ale má to aj nevýhody a riziká. Zlato síce patrí Slovensku, ale fyzicky sa nachádza v Anglicku. Takže posledné slovo majú Briti. A že to nemusí byť iba slovičkárčenie, ukázala Venezuela.

Jej centrálna banka mala v Bank of England uložené zlato v hodnote približne štyroch miliárd dolárov. Keď sa nevedeli vo Venezuele dohodnúť, kto by mal mať vlastne prístup k zlatu, Bank of England zlato zablokovala a rozhodovať museli súdy.

To neznamená, že aj nám hrozí, že si Bank of England naše zlato jedného dňa zoberie. Sme členom EÚ a NATO a nie sme Venezuela. Ale ako sa hovorí, čo je doma, sa počíta, takže ak nie je zlato fyzicky na Slovensku, nikdy nebudeme mať 100 % kontrolu nad tým, že sa s ním nič nemôže stať.

Určite nie je lepšie miesto pre naše zlato okrem Slovenska, ako je Londýn. Ale otázkou ostáva, či tam musíme mať všetko

Holanďania skúsili oboje

Holandsko malo časť svojho zlata uloženú v New Yorku. V roku 2014 stiahlo približne 122 ton zlata domov. Dovtedy mali doma 67 ton, dovozom z USA to zvýšili na 189 ton, čo bolo približne 31 % všetkého holandského zlata. Správa bola jasná: chceme ho mať doma na vlastnom piesočku.

V roku 2026 urobila holandská centrálna banka ďalší veľký presun, ale teraz už nie domov. Približne 86 ton zlata presunula z USA a Kanady smerom do Londýna. Holanďania presúvajú zlato do Londýna práve preto, aby boli lepšie pripravení na krízu. V prípade potreby sa dá ľahko predať a dovtedy môže zarábať.

Holanďania tak dnes držia približne tretinu zlata doma, tretinu v Londýne a zvyšok v Severnej Amerike.

Praktický záver pre nás?

Centrálne banky majú zlato na dve veci: ako rezervu a ako finančné aktívum, na ktorom zarábajú. Centrálne banky nám ukazujú, že majú nejaké zlato doma - “čo je doma, to sa počíta”. A to je ich rezerva. A zároveň majú zvyšok v Londýne alebo New Yorku, pretože tam vedia zlato dočasne požičiavať a zarábať na tom.

Pre nás bežných ľudí platí skôr časť o rezerve, nikto nemá asi zlata toľko, aby ho mohol požičiavať. Takže rovnako ako centrálne banky, rezerva by mala byť vo vlastných rukách, aby sme nad ňou mali čo najväčšiu kontrolu.